Štockholm syndróm

Keď už nášmu  šoférovi došli nápady, čo všetko by ešte mohol ofrflať, pravdepodobne sme ho omrzeli. Vyložil nás.  V pološere a hmle nebolo vonku vidno nič, len pár pouličných svetiel, tak sme na predmestí Orebra so zlepenými očami postavili v nejakom príkrom lesíku stan, že dospíme.

Pokus omyl. Krásne slnečné ráno nám skazilo zistenie, že sa nachádzame pri osamotenom motoreste mimo hlavnej cesty, a že do Orebra je to ešte diaľka. Jedinou šancou bolo strčiť sa jednému z dvoch kamiónov pristavených na parkovisku do kabíny a dúfať, že šofér pôjde naším smerom a nedisponuje dvojhlavňovou brokovnicou. Tak sa Peťo pobral k nim a ja som s nádejou stopoval na ceste, ktorou za 10 minút analýzy našej situácie neprešla ani trojkolka.  

Po chvíli sa ale zjavil biely mohutný americký kabriolet a v ňom holohlavý týpek s pustenou „badass“ hudbou. Stopol som ho,- lepšie povedané,  postavil som sa mu do cesty s pokorným výrazom, že či nás nevezme. Druhé Vianoce. Peťo sa k nám rozbehol s predvolebným úsmevom Róberta Fica, a už sme išli.

Dobrá rada - s pokornou tvárou sa na vás na cestách nalepí veľa šťastia. To praktizoval Peťo pri každom menení peňazí, pri ktorom stále obišiel vďačne bez akejkoľvek taxy. A fajnové historické Orebro nebolo žiadnou výnimkou. Ešte v ten istý deň nás po krajniciach vítali nápisy Welcome to capital of Scandinavia - Štockholm stopom. Ten nás ale 2x prívetivo neprivítal.

Asi mesiac pred tripom mi chlapík z couchsurfingu napísal, že leto nakoniec trávi v Japonsku, tak sme ostali verní stanu. Nakúpili sme v štvrti na predmestí, kde bola hojne prítomná koncentrácia špiny/bezdomovcov/feťákov/Rómov, ktorí každému normálnejšie vyzerajúcemu človeku štrngali so svojím plastovým téglikom pod nosom. Aspoň tu už nepýtali 6 eur za trojdecovú plechovku, tak sme si „dopriali“. Ale prohibícia nepustí, a 2.8% nápis na plechovke neevokoval nič dobré.

 Spravili sme teda prieskum blízkych lesíkov a hľadali flek, kde by sme mohli skryť stan a užiť si chilli/česnek a pivovú vodu. V tom prvom, ktorý má doteraz krycie meno, „na ľavo od cesty“, to bolo zle. Zle, zle, zle. Bodrel, špina, práčky (doslova). A keďže homelesacké feng šuej na nás veľmi dojem neurobilo, pobrali sme sa do toho druhého. Tam to bolo lepšie.  Zložili sme sa a so zapadajúcim slnkom začali variť, okolitým lesom odstrihnutí od zvyšku predmestia. To sme ešte netušili, ako to dopadne.

Romantický západ slnka (niečo pred polnocou) mi skazilo Peťove hundranie, že má strašne zlý pocit, že máme ísť preč, že niečo počul a blablabla. Tak som mu nakládol, že si to určite vsugeroval, je schizofrenik a iba zbytočne striehne. Hrozne sa mi už nechcelo ísť preč a hľadať nový flek, zaspával som postojačky a navyše sme fakticky nemali šajnu kde vlastne sme. To bola starosť, čo sa spravidla nechávala na nasledujúci deň. Potom som ale už aj ja (s neuveriteľnou nevôľou) zachytil, ako dole pod nami niekto niečo hovorí. Tak si vravíme že okey, však na ten hlas zakričíme že kto je, čo je. Bez reakcie. A to už začalo byť čudné, Peťo chodil ako sfetovaný od nervov a mňa už tiež všetko hrdinstvo prešlo. Chvíľkový boj lenivosti a zdravého rozumu, keď v tom sa zrazu dole v lese niekto alebo niečo rozbehlo,- tak vyhral inštinkt. Ako splašené kone sme trielili s polozbaleným stanom preč.

Profesionálna hororová scéna. Les, bordel, pokerované rozbité lavičky, blikajúce lampy, tma a dve vydesené slovenské trdlá utekajúce, nikto doteraz našťastie nevie pred čím. Ale nakoniec to dopadlo v pohode. Vybalili sme sa medzi bytovkami pri nejakom svetle a ráno sme zistili že sme na detskom ihrisku. Už priam klasika.

Trošku sme teda na druhý deň poobjavovali Štockholm, a čo vám o ňom poviem je, že je veľmi pekný, preľudnený a sakra drahý. Uzulinké uličky poskytujú maximálne vyžitie milovníkom architektúry a histórie, a nickname Benátky severu si mesto určite zaslúži. Trošku naprd je ale prítomnosť silnej rómskej komunity všade v uliciach, ktorej jedinou prácou je celý deň chodiť od človeka k človeku a žobrať. No a jasné, že keby ste do toho špinavého dvojdecového téglika hodili čo i len pekný pohľad, tak vám už pokoj nedajú. Ale to sme možno len my mali na nich také šťastie, lebo za jeden deň sme mohli navštíviť zo Štockholmu tak možno stotinu.  

Do odletu sme ešte mali pár dní a žiadny plán. Keďže nás bolela už iba myšlienka na ďalšiu porciu chilli a česneku, zásobili sme sa špagetami a omáčkami a vyrazili sme. Voľba padla na Tyrestu, jeden z mála švédskych národných parkov, o ktorom sme tradične dokopy nič nevedeli.

Stopom a ešte hodný kus pešo sme prišli na miesto za pomoci Paliho brutal mega hi-tech extra spoľahlivého GPSska ktoré fungovalo asi každý piaty-krát, čo sme ho nutne potrebovali. Ale ocitli sme sa v rozprávke. Pár drevených budov, skoro žiadny človek a príroda everywhere.

Štartovali sme v druhý deň ráno a zarazilo nás, ako vyzerala úprava švédskych turistických chodníkov. Tam kde bola premočená pôda mali postavené vysunuté drevené chodníky, a kde bol nerovný terén rovno schody. To aj napriek faktu, že sme za celý deň narazili len na niekoľko ľudí. Okolie bolo ako zo scén pána prsteňov a počasie parádne. Tak sme samozrejme na nič nečakali a do prvého jazera sme sa obaja hodili fully-naked.

Tak si plávam a nikomu nič nerobím, keď som zrazu na hladine predo mnou zaregistroval pohyb a dostal instantný šok. Okamžite sa mi vynorili všetky spomienky na kataklizmické filmy o anakonde, ako had žerie človeka zaživa a tak. Tento mohol mať síce tak 2 metre aj s topánkami, ale aj tak to nie je nič príjemné. Whatever. Potom čo som sa pochválil so zážitkom sa Peťo diplomaticky vyjadril: „To do tej vody už ani bohovi nejdem“..

V druhé ráno sme sa vybrali na úplný koniec parku. Nálada sa neskazila, len počasie. Staručká bábuška v polorozpadnutých prístavných potravinách nám len tak na margo veselo oznámila, že na pobrežie sa rúti cyklón. Dažďa sme už mali naozaj dosť, tak sme trielili ako nikdy. Na druhú stranu cez park sme prešli doslova s búrkou za prdelou. A keď sme dorazili na začiatok parku k turistickému centru, obloha sa akoby schválne vyjasnila. Tak sme rozložili veci a začali rozmýšľať, že čo na večeru, lebo špagiet ešte síce bolo, ale omáčky došli. Peťo vytiahol z ruksaku chilli a česnek, ale mňa chytali kŕče už len z pohľadu nato, tak som vzal malinovú marmeládu čo nám predala babička z pobrežia a uvaril špagety. Aj takto vznikajú delikatesy. Petríkov pohľad na fotke hovorí za všetko.

 Za tmy nás z driemot prebral rev motora štvorkolky a krik. Ranger v čiernom s výrazom Silvestra Stalonea z Expandebles  na nás kričal, že tu absolútne nesmieme stanovať, načo sme ho chlácholili tým, že v centre nám povedali opak. Hundral ešte veľa a povedal, že máme šťastie, a že on je jeden z tých „good ones“ . Nakoniec nás síce nevyhodil, ale povedal, že zajtra pred svitaním sa máme zbaliť a ísť preč. To bola pre nás informácia rovnajúca sa trestu smrti, lebo nás od svalovky bolel každý centimeter štvorcový zadku, a naozaj sme sa chceli vyspať.

Budík zazvonil o pol šiestej a spustil lavínu najbrutálnejších nadávok rinúcich sa z útrob Peťovho spacáku. To bolo tak vždy. Nahádzali sme veci do ruksakov, stan len tak do rúk a prešli sme asi o pol kilometer ďalej na akúsi čistinku, kde sme sa hodili na zem a zaspali ako zarezaní. Od tej únavy sme asi úplne osprosteli, samozrejme nás o 2 hodiny zobudil druhý ranger, čo to má znamenať, že je tu zákaz. Ale bol veľmi ústretový, však aby aj nie, keď videl, ako sme vyzerali.

 Cesta na letisko trvala 2 dni. S „pomocou“ Paliho GPSka sme väčšinou len hádali, ktorým smerom máme stopovať. Bývanie bolo exkluzívne ako vždy, na poli pri mestečku Sodertalje a potom na istotu, asi 2 kilometre v lese pred letiskom. Na jedného stopnutého chlapíka si spomínam, pýtal sa, koľko nás vyšiel trip z Osla do Štokholmu. Potom ako sa dozvedel, že sme to spravili za menej ako 100 eur sa smial celou cestou. On vraj raz šiel takto autobusom, prespal 2x v hoteli a stravoval sa v reštikách, no a vyšlo ho to na 2500 dolárov. Z toho sme sa zas smiali my, asi preto nás vyložil kdesi na polceste, ale nech.

V Budapešti sa treba silno psychicky pripraviť na fakt absolútnej neznalosti angličtiny zo strany zamestnancov stanice. Nevraviac o tom, že cesta z letiska na hlavnú stanicu si vyžaduje podstúpiť jednu trasu autobusom a 2x prestup v metre. Ale bolo to v pohode. Domov sme odchádzali o deviatej, fascinovaní tmou, na čo som si ešte dlho musel zvykať.

Ahoj Slovensko.

Viva La Norway!

Sedím natlačený v sedemmiestnom aute s lícom prilepeným na okne, zatiaľ čo veselý Litovec predo mnou otvára s úsmevom od ucha k uchu fľašu jelzina, a s vervou volá „nazdorovja“. Okrem toho si ešte stíha v minimálnom životnom priestore dávať „selfie“ s Palim a Peťom.  Po dokonalej nórskej diaľnici si šofér nášho prvého stopnutého auta ide sťa Niki Lauda 140kou, a skoro 30 stupňov vonku nám dočasne vyvracia fámy o studenej severskej klíme.

Z letiska Rygge nás do hlavného mesta vzalo tretie prechádzajúce auto, vďaka čomu sme rýchlo a radi uverili, že stopovať v trojici po Nórsku nebude úplne nemožné. Hneď v Osle nás pri prudko expresívnej budove opery vybavil informáciami v cene zlata mladý, povojnovo vyzerajúci Čech. V ktorých obchodoch sa dá najlacnejšie nakúpiť, že treba zberať fľaše a plechovky, ktoré si potom môžeme vymeniť za hotové, a čo jedol počas celého tripu. Trošku nás striaslo. To nám prvýkrát došlo, že potraviny sú tu fakt drahé. Vraj ryžu s kukuricou, zeloryžu, ryžu s ryžou..

Zatiaľ čo ja som sa rýchlo stotožnil s funkciou hlavného zberača plechoviek, kolegovia už stopovali na výpadovke smerom na Drammen. Skoro som odpadol, keď som sa otočil a uvidel, ako sa dohadujú s fajnovo vyzerajúcim pánkom v ešte fajnovejšom kabriolete. Očividne nečakal že tento tretí, plechovky zberajúci odpadlík patrí k dvom slušným stopárom, ale už bolo neskoro. 15 kilový ruksak som s radosťou hodil vzadu na jedného z nich, a rýchlo sa naládoval k šoférovi dopredu.

,,Big waterfall on the right side!“ volal cca. každých 15 minút nasledujúci deň náš sprievodca a šofér v jednom, ktorý nás previezol skoro 300 km naprieč celým vnútrozemím Nórska. Vodopády, skaly, jazerá a pevninské ľadovce sú na každom kroku,- doslova. A keď sa zdalo, že už nič krajšie nemôže byť, stále sme ostali s ústami otvorenými. Teda aspoň ja s Peťom,- Pali ostal verný svojej rutine spať v každom dopravnom prostriedku, od lietadla cez auto až po trajekt. A síce, ústa mal otvorené beztak.

Stavanger je jedno z najúžasnejších miest, aké som videl. Podobne ako väčšina Nórskych „veľkých“ miest je aj toto situované pri mori, a celý reliéf je tomu prispôsobený.  Farebné domečky, plachetnice, trhy, kopec vysmiatych ľudí a dve Slovenské trdlá pátrajúce po darčekoch pre frajerky, zatiaľ čo ja som sediac na obrubníku nadával na večne škriekajúce čajky. Tu som si prvý krát splnil svoj sen - televíznu hangover rutinu, zobudiť sa ráno niekde vonku, netušiac kde. Počas tohto tripu sa mi to podarilo dvakrát, a prvýkrát práve tu. To keď sme večer hľadali v centre mesta prijateľný flek pre stan, a ráno sme zistili, že stanujeme na detskom ihrisku.

Potom, ako sme na druhý deň vykonali fyzickú očistu (v mega studenom) severnom mori, prvýkrát si navarili (mega fajné) špagety a vyspali sa na (mega krásnej) pláži, dostali sme sa kombináciou stopu a trajektu na Lysefjord. Hneď sme sa vybrali hore na slávnu skalu Preikestolen, a postavili stan asi kilometer pred cieľom nad jazierkami zarezanými do skalného podložia. Vlastne, aj náš stan bol zarezaný do skalného podložia, a kolíky upevnené len vďaka kopám všadeprítomného kamenia. Skaly v symbióze so stromami, výhľady, vodopádiky a machy tak mäkké, že som mal chuť po nich behať celý večer bosý a s radosťou pri tom ignorovať pohoršené pohľady fajnových francúzskych turistov.

Tu sa na nás zrejme nahnevalo počasie, pretože od Preikestolenu lialo skoro stále. Všetky prestávky bez dažďa sme bleskovo využívali na varenie, stavanie a skladanie stanu, alebo na sušenie. Mať týždeň mokré všetko a všade, je síce skúsenosť, ale raz je viac než dosť. Dážď nám skazil napríklad aj tripík na jeden z ďalších skalných divov Nórska - Troltungu. Náš stan, mimochodom postavený na terase akejsi chatky asi 4 hodiny chôdze od cieľa, musel celú noc odolávať vlnám vody. Aj ráno. A my sme dnu zatiaľ raňajkovali chlieb s nutelou. Asi 50ty krát.

Za málo peňazí veľa muziky nejako prestalo platiť. To som si hovoril, počas umývania zubov v podzemnej garáži v krásnom, ale neskutočne upršanom meste Bergen. Už už sme sa poddávali totálnej skepse, no v tom sme začuli z druhej strany prístavu: ,,keep on rocking in the free world“... Parádnou náhodou vymáknutý koncert slávneho-to gitaristu Neila Younga určite zlepšil náladu.  A keď potom prestalo na 10 minút pršať, bleskovo sme postavili náš večne mokrý stan do parku neďaleko centra. 

Druhý deň nepršalo možno aj celé 2 hodiny, a tak sme stihli rýchlo prekutrať všetky tradičné vikingské Bergenské uličky, aj rybie trhovisko so všelijakými morskými potvorami. Čo sa jedla týka, z domu sme mali  nabalené 3 druhy sáčkových polievok a asi 15 balení chilli+česnek. Instantnej cestovinovej žbľundy od našej milovanej maggi, z ktorého sa už stal na konci tripu pojem, pretože sme to mali ako hlavný chod každý druhý deň. Milo Nevrlý v knihe Karpatské Hry píše: „Na každou odreninu vlastní moč, na každou chorobu česnek“.  Asi aj vďaka tomu ani jeden z nás neochorel, aj keď nám vkuse lialo na hlavy. No a keď mi milý Pali potom, ako sme po vytrvalom zápasení s poryvmi dažďovetra konečne postavili (na akomsi futbalovom ihrisku) stan oznámil, že mi pri pokuse o varenie v predsieni stanu vylial liter a pol vody aj so špagetami do posledného suchého elementu ktorý som mal - do topánok, tak som už naozaj nevedel, či sa mám smiať alebo plakať. Ale špagety sa vydarili. Vždy s inou najlacnejšou omáčkou boli stále o 50% lepšie ako chilli.

Nakoľko hlásilo pre západný cíp Nórska celý ďalší týždeň zlé počasie, rozhodli sme sa otočiť o 180 stupňov, upustiť od pôvodného plánu a vydať sa smer Švédsko. Na výpadovke v Bergene sa nám prvýkrát stalo, že sme nenašli dostatočne širokú krajnicu na stopovanie, a tak, v zúfalej snahe opustiť dažďové kráľovstvo stopovali, aj keď auto nám v podstate nemalo kde zastaviť. O 5 minút sa k nám prirútilo policajné auto so zapnutými majákmi. Milý policajt nás len slušne poprosil, aby sme odišli a cestovali radšej vlakom. Potom si nás ale poriadne obzrel, a keď si všimol, že poniektorí sušia vlastné ponožky na ruksaku, prehodnotil svoju vetu a povedal, aby sme nasadli. Hodil nás asi 30 kilometrov naším smerom k raju každého stopára - širokej krajnici. To som sa už naozaj cítil ako homelesák, ale šťastný! Nie vždy sa povozíte v policajnom aute, nieto ešte v Nórsku.

Keďže Nóri majú mimoriadne málo poľnohospodárskej pôdy, na každom kúsku vo vnútrozemí je niečo posadené. Paradoxne sme mali väčší problém nájsť flek pre stan  na vidieku, respektíve na lazoch, ako v mestách. A tak, keď sme raz večer a v daždi zúfalo blúdili po akomsi náhodnom odpočívadle, zavolal na nás rodnou slovenčinou akísi kamionista. Že ak nemáme kde, môžeme ísť spať k nemu do návesu. To je príbeh o tom, ako sme s Ľubošom, ktorý mal na druhý deň nákladku v Osle, a o 3 dni svadbu v Trenčíne pili pivo, kecali o Ficovi a pofajčievali cigarety. A spali v návese jeho kamiónu, samozrejme. Fajný chlapík to bol, verím že tú svadbu stihol.

Komplikovaným spôsobom, ktorý ešte sprevádzal rybolov, kšeftovanie s domácimi na istej zeleninovej farme, „kradnutie“ čerešní a malín a totálne náhodne stretko s príjemnou Slovenskou rodinkou na „konci sveta“, sme sa dostali späť do Osla. Tu sme mali večer postavený stan na lukratívnom romantickom fleku pri jazere, s výhľadom na krvavé slnko, ktoré zapadalo poza futuristické nórske výškové budovy. Tak som nechal Paliho s Peťom, aby sa sami v stane dôkladne rozlúčili,  keďže Pali odchádzal ráno domov. Mňa to tiahlo preskúmať nočné Oslo. 

Nebolo mi však všetko jedno. Občas si to treba s nadbytkom odvahy dvakrát premyslieť. V centre mesta ma po chvíli obkľúčilo kvantum černochov, okrem toho som sa po polhodine absolútne stratil. Keď sa mi náhodou stretol pohľad s ktorýmkoľvek z nich, hneď ma nútili kupovať „magic sweets“ alebo „something good to smoke“. A tak som sa radšej zameral na podlahu a pospevoval si: aj keď sa stretneme, pozerám do zeme. Nehovoriac o mladých černoškách ktoré ponúkali služby každého druhu, a ktorým som musel donekonečna vysvetľovať, že „I dont have money“. S pomocou božou som sa striasol všetkých prenasledovateľov a po dvoch hodinách blúdenia aj našiel železničnú stanicu, odkiaľ som už vedel trafiť k stanu, ku ktorému som prišiel s pocitom, že mám fakt rád svoj život.

A tak sme sa už len dvaja vybrali stopovať smerom na Štokholm, odkiaľ nám malo o týždeň letieť lietadlo. Veľmi rýchlo stopnuté auto nás zaviezlo do mestečka Friddrichstadt, z čoho sme boli totálne nadšení, keďže sme sa zviezli vyše 100 km. Čo však naše vzrušenie totálne zrušilo bol fakt, že sa nachádzame asi 60 kilometrov od cesty, na ktorú sme sa potrebovali dostať. Po prehliadke inak veľmi pekného historického mestečka sme vzali 4 ďalšie stopy na kratšiu vzdialenosť, až kým sme na akomsi odpočívadle nepresvedčili istého Čecha - kamionistu, aby nás v noci hodil do švédska.

vo štvorici po rumunsku

Step by step, na chrbte so všetkým, čo potrebuješ. Najbližší kolega 300 metrov za mnou, ďalší 300 predo mnou. Otlaky na nohách už ani nevnímajúc, mi hlavou svišťali myšlienky, no máloktorá dorazila do cieľa. Samota bola darom rovnako ako spoločnosť. Raz tichá a konzervatívna, inokedy ako za účinku bielych čiar.

 Keďže cesta s tristo prestupmi naprieč dvoma krajinami trvala temer celý deň, prvá noc prebehla ešte v relatívne civilizovanom svete. Stany sme pri meste Sudrigiu zložili hneď vedľa cesty. Vandráci okolo ohníka opekajúci, na nasledujúce štyri dni posledné jedlo pôvodom nie od maggi. A všade len jemný vánok a nad ránom kroky pastierov. Aspoň som dúfal, že to boli oni. 

Ráno sa nám zadarilo. Neviem ani ako, sedeli sme v prvom stopnutom aute a vychutnávali si rumunský rocknroll. Takto zhurta sme ušetrili pár kilometrov nezáživnou asfaltkou. V dedinke sme nakúpili za pár peňazí majetok. Ovocie, chlebík, pivo, buchty , keksy,- dokonca i doma zabudnú zubnú kefku. Dutina ústnu jedného člena výpravy to isto-iste potešilo! 

S lesom sme sa veľmi rýchlo skamarátili. Na prvý kopec sme sa dostali bez väčších problémov. V rumunskej prírode je skvelé to, že aj keby čo - ako vyjavene na vás zízal okoloidúci báčik, neexistuje aby vám cestu neporadil. Míňajúc obrovské a krásne skalné spády, na dne ktorých ležali rôzne podvodné jaskyne, sme sa dostali až na pojanu florinor, druhé cieľové táborisko tripu. Divočina naokolo hrala v skutku grotesknú symfóniu, no hodujúceho Slováka  „od stola“ len tak niečo nedostane. Týmto heslom sme sa samozrejme poslušne riadili, a pri zaspávaní nám dokonca aj krochkajúci zver od vedľa dal pokoj.

Slnko sa ukázalo byť najspoľahlivejším budíkom. Takto to bolo asi každé ráno. Umyť zuby, zložiť stany, ohnisko zahrabať  a vyraziť. Ako v štvorčlennom mravenisku. Tradične som preklínal váhu tyčiek od stanu. Tuto si to človek naozaj uvedomí. Ak si máš všetko, čo potrebuješ, nosiť týždeň na chrbte, vážiš každý gram.

Takto nastali naše prvé veľké a vyčerpávajúce prevýšenia. Krasové úseky sme míňali skoro stále. Rumunskou a pre nás celkom nepochopiteľnou raritou boli turistické cesty vedúce v jaskyniach, kde sme museli skákať z kameňa na kameň a dávať pozor nato, aby sme nepristali v niektorej s podzemných riek. V pohorí Bihor sa tiež nachádza jedna z najväčších kamenných brán v Európe, ktorá pôsobila skutočne veľkolepo.

Rumuni sa na horách v obrovskej miere venujú chovu dobytka. Práve preto sa nedalo ani spočítať, koľkokrát som stúpil do lajna. Beztak sa tomu nedalo vyhnúť. Boli totálne všade. Našťastie pre nás, vo väčšine vyschnuté. Nájsť neosr. flek  pre stany dalo zabrať,- na náhornej plošine Padiš obzvlášť. O rušnú noc sa nám postarali tiež líšky. V noci sa nám doslova ako zmyslov zbavené hádzali na stany, čo vôbec nebolo 2x príjemné, obzvlášť v prípade náhlej nočnej potreby, s ktorej majú niektorí členovia výpravy dodnes „nočné mory“.

Nasledujúci deň putovania sa nám podarilo prvýkrát stratiť. Tak sa stalo, že sme bosí s vibramami zavesenými na ruksaku blúdili v potoku, na dne nejakého kaňonu. Z tejto etapy cesty sa mi v spomienkach zasekla krajina. Pri výstupe na prvý hrebeň Vladeaše mi bolo ľúto chodiť obutý po tak mäkkom machu. Jahody a čučoriedky boli neskutočné no a tie výhľady. Paráda.

Večer toho dňa bol pamätný. Zvečeriavalo sa, a my sme mali riadne nahnáno - bez vody, niekde v strede rozsiahleho hrebeňa. Už za tmy sme natrafili na "perníkovú chalúpku". Domácich, babku s dedkom. Babuška nás zachránila tým, že nám ukázala prameň. Z našej tatranskej predstavy o krásnom tečúcom horskom potôčiku však hneď ubudlo, keď sme zistili, že babka celú sezónu naberá vodu z asi 20 cm hlbokej diery v zemi, ktorá sa pravidelne napĺňa vodou. Ale keď na tom prežije ona, prežijeme aj my. Nebolo ťažké sa v noci oddať machovým matracom. Oddanosť mi ale veľmi nepomohla, nakoľko mi skoro primrzol zadok k spacáku.

Nikdy sa neteš, až budeš za horizontom. Je to fikcia, ilúzia a fatamorgána zároveň. Za ním nasleduje vždy ďalší a ďalší. Toto pravidlo sa na Vladeaši osvedčilo. Nohy v agónii, a zároveň množstvo lesných malín a čučoriedok, ktoré sa v spolupráci s bryndzou, slaninou a syrom od babičky v mojom žalúdku nijako extra nepohodli. Paradoxne, chudobná žena nás ráno ponúkla všetkým jedlým, čo doma našla no a peniaze odbila kývnutím ruky. Nerozumeli sme nič z toho, čo hovorila, hoc sme z päty vytiahli angličtinu, nemčinu aj ruštinu. Šťastné pohľady ale určite hovorili za všetko.

Ako do ohňa. Každý jeden krok. Schádzali sme z hôr a prechádzali cez vidiek. Je to úplne iné ako u nás. Domy sú roztrúsené len sem tam, žiadna kopa kopcovitá s kostolným centrom. Tak sme pomaličky vyšli z hôr aby sa nám mohla vysmiať krutá realita. 15 km asfaltkou? Na naše šťastie sme však stopli hneď druhé auto. Štyria, s veľkými ruksakmi. Jeden by povedal, že u nás doma by to bolo nemožné.

Chlapík nás zaviezol do dedinky, odkiaľ nasledujúci deň odchádzal vlak do 90 km vzdialenej Oradei. Rozhodli sme sa však ešte vyskúšať prst hore. Už po 15tich minútach sme neveriacky hádzali ruksaky do kufra akejsi dodávky, v čom sa ale ukázal maličký háčik.

Nielen že naši záchrancovia vyzerali ako z obálky national geographic - teroristický špeciál, ale neovládali ani angličtinu, ani nemčinu. Len tak-tak pochopili kam to vlastne máme namierené. Cestou však brali aj ďalších stopárov, ktorí im pri výstupe veselo kládli do rúk bankovky. My sme sa z toho vysekali hrou na chudobných turistov a Peťovou zázračnou podmanivou vetou: ,,We dont have money“.

Oradeiské predmestie tiež nebolo 2x vábne. Náš entuziazmus to ale vôbec nepokazilo. Netušiac kde budeme spať a čo budeme jesť sme sa dali do reči s prvým okoloidúcim cyklistom. Človek, ktorého sme nikdy predtým nevideli, reagoval na otázku, ktorým smerom je železničná stanica, pozvaním na pizzu. Tak sa štyria vandráci, otrhaní a špinaví, ocitli na terase luxusnej Talianskej reštaurácie, kde sme stihli rozobrať asi všetky témy sveta. Síce, pre nás bolo v tom čase luxusné všetko. To tak, keď po týždni uvidíte vodovodný kohútik a mydlo.

Emanuel ,(tak sa predstavil) nám urobil prehliadku centra, a neskôr nás zaviedol hore nad mesto do parku, kde spali pod širákom s výhľadom na celé vysvietené mesto pod nami.

Skúste si predstaviť, idete ráno na mlieko a čerstvé rožky a po ceste, vedľa na zemi sú rozvalení štyria strapatí.. vlastne to ani nechcem nazvať. Nezvyk? Asi áno. Nám to bolo totálne jedno, a okoloidúcim tiež. Tak to bolo dobre. Ráno ešte pribehol Emanuel, aby nám doukazoval mesto. Vysvitlo že je neobyčajne inteligentný a o meste vedel skoro totálne všetko. Vybavil nám aj miestenky do spiatočného vlaku, a to zadarmo.

Prestupy nám už tak nevadili, ani cigáni ktorí sa naládovali do vlaku s celou chladničkou. S troškou empírie v batôžku sa každý z nás tešil na vaňu a v hlave mal prázdno. Kto sa bojí, je jednou nohou v hnoji. A to sa teda potvrdilo.

Prekvapenie prišlo doma. Z vďačnosti sme chceli Emanuelovi poslať aspoň ďakovný mail s fotkami a tak. Ukázalo sa však, že mailová adresa, ktorú nám dal, je neplatná, a konto na sociálnej sieti nemal. Taktiež internetový obchod, ktorým sa údajne živil, neexistoval. Náhoda?    

(Emanuel s z hebrejského Immánúél, čo znamená - s nami je Boh)