Step by step, na chrbte so všetkým, čo potrebuješ. Najbližší kolega 300 metrov za mnou, ďalší 300 predo mnou. Otlaky na nohách už ani nevnímajúc, mi hlavou svišťali myšlienky, no máloktorá dorazila do cieľa. Samota bola darom rovnako ako spoločnosť. Raz tichá a konzervatívna, inokedy ako za účinku bielych čiar.
Keďže cesta s tristo prestupmi naprieč
dvoma krajinami trvala temer celý deň, prvá noc prebehla ešte v relatívne
civilizovanom svete. Stany sme pri meste Sudrigiu zložili hneď vedľa
cesty. Vandráci okolo ohníka opekajúci, na nasledujúce štyri dni posledné
jedlo pôvodom nie od maggi. A všade len jemný vánok a nad ránom kroky
pastierov. Aspoň som dúfal, že to boli oni.
Ráno sa nám zadarilo. Neviem ani ako, sedeli sme
v prvom stopnutom aute a vychutnávali si rumunský rocknroll. Takto
zhurta sme ušetrili pár kilometrov nezáživnou asfaltkou. V dedinke sme
nakúpili za pár peňazí majetok. Ovocie, chlebík, pivo, buchty , keksy,- dokonca
i doma zabudnú zubnú kefku. Dutina ústnu jedného člena výpravy to isto-iste
potešilo!
S lesom sme sa veľmi rýchlo skamarátili. Na prvý kopec
sme sa dostali bez väčších problémov. V rumunskej prírode je skvelé to, že aj
keby čo - ako vyjavene na vás zízal okoloidúci báčik, neexistuje aby vám cestu
neporadil. Míňajúc obrovské a krásne skalné spády, na dne ktorých ležali
rôzne podvodné jaskyne, sme sa dostali až na pojanu florinor, druhé cieľové
táborisko tripu. Divočina naokolo hrala v skutku grotesknú symfóniu, no
hodujúceho Slováka „od stola“ len tak niečo nedostane. Týmto heslom
sme sa samozrejme poslušne riadili, a pri zaspávaní nám dokonca aj
krochkajúci zver od vedľa dal pokoj.
Slnko sa ukázalo byť najspoľahlivejším budíkom. Takto
to bolo asi každé ráno. Umyť zuby, zložiť stany, ohnisko zahrabať a vyraziť.
Ako v štvorčlennom mravenisku. Tradične som preklínal váhu tyčiek od
stanu. Tuto si to človek naozaj uvedomí. Ak si máš všetko, čo potrebuješ, nosiť
týždeň na chrbte, vážiš každý gram.
Takto nastali naše prvé veľké a vyčerpávajúce
prevýšenia. Krasové úseky sme míňali skoro stále. Rumunskou a pre nás celkom
nepochopiteľnou raritou boli turistické cesty vedúce v jaskyniach, kde sme
museli skákať z kameňa na kameň a dávať pozor nato, aby sme nepristali v niektorej
s podzemných riek. V pohorí Bihor sa tiež nachádza jedna z najväčších
kamenných brán v Európe, ktorá pôsobila skutočne veľkolepo.
Rumuni sa na horách v obrovskej miere venujú chovu
dobytka. Práve preto sa nedalo ani spočítať, koľkokrát som stúpil do lajna.
Beztak sa tomu nedalo vyhnúť. Boli totálne všade. Našťastie pre nás, vo väčšine
vyschnuté. Nájsť neosr. flek pre stany dalo zabrať,- na náhornej plošine
Padiš obzvlášť. O rušnú noc sa nám postarali tiež líšky. V noci sa nám
doslova ako zmyslov zbavené hádzali na stany, čo vôbec nebolo 2x príjemné,
obzvlášť v prípade náhlej nočnej potreby, s ktorej majú niektorí
členovia výpravy dodnes „nočné mory“.
Nasledujúci deň putovania sa nám podarilo prvýkrát
stratiť. Tak sa stalo, že sme bosí s vibramami zavesenými na ruksaku
blúdili v potoku, na dne nejakého kaňonu. Z tejto etapy cesty sa mi
v spomienkach zasekla krajina. Pri výstupe na prvý hrebeň Vladeaše mi bolo
ľúto chodiť obutý po tak mäkkom machu. Jahody a čučoriedky boli neskutočné
no a tie výhľady. Paráda.
Večer toho dňa bol pamätný. Zvečeriavalo sa, a my sme
mali riadne nahnáno - bez vody, niekde v strede rozsiahleho hrebeňa. Už za
tmy sme natrafili na "perníkovú chalúpku". Domácich, babku
s dedkom. Babuška nás zachránila tým, že nám ukázala prameň. Z našej tatranskej
predstavy o krásnom tečúcom horskom potôčiku však hneď ubudlo, keď sme zistili,
že babka celú sezónu naberá vodu z asi 20 cm hlbokej diery v zemi, ktorá sa
pravidelne napĺňa vodou. Ale keď na tom prežije ona, prežijeme aj my. Nebolo
ťažké sa v noci oddať machovým matracom. Oddanosť mi ale veľmi nepomohla,
nakoľko mi skoro primrzol zadok k spacáku.
Nikdy sa neteš, až budeš za horizontom. Je to fikcia,
ilúzia a fatamorgána zároveň. Za ním nasleduje vždy ďalší a ďalší. Toto
pravidlo sa na Vladeaši osvedčilo. Nohy v agónii, a zároveň množstvo
lesných malín a čučoriedok, ktoré sa v spolupráci s bryndzou,
slaninou a syrom od babičky v mojom žalúdku nijako extra nepohodli.
Paradoxne, chudobná žena nás ráno ponúkla všetkým jedlým, čo doma našla no a
peniaze odbila kývnutím ruky. Nerozumeli sme nič z toho, čo hovorila, hoc sme
z päty vytiahli angličtinu, nemčinu aj ruštinu. Šťastné pohľady ale určite
hovorili za všetko.
Ako do ohňa. Každý jeden krok. Schádzali sme
z hôr a prechádzali cez vidiek. Je to úplne iné ako u nás. Domy
sú roztrúsené len sem tam, žiadna kopa kopcovitá s kostolným centrom. Tak
sme pomaličky vyšli z hôr aby sa nám mohla vysmiať krutá realita. 15 km
asfaltkou? Na naše šťastie sme však stopli hneď druhé auto. Štyria,
s veľkými ruksakmi. Jeden by povedal, že u nás doma by to bolo
nemožné.
Chlapík nás zaviezol do dedinky, odkiaľ nasledujúci
deň odchádzal vlak do 90 km vzdialenej Oradei. Rozhodli sme sa však ešte vyskúšať
prst hore. Už po 15tich minútach sme neveriacky hádzali ruksaky do kufra akejsi
dodávky, v čom sa ale ukázal maličký háčik.
Nielen že naši záchrancovia vyzerali ako z obálky
national geographic - teroristický špeciál, ale neovládali ani angličtinu, ani
nemčinu. Len tak-tak pochopili kam to vlastne máme namierené. Cestou však brali
aj ďalších stopárov, ktorí im pri výstupe veselo kládli do rúk bankovky. My sme
sa z toho vysekali hrou na chudobných turistov a Peťovou zázračnou
podmanivou vetou: ,,We dont have money“.
Oradeiské predmestie tiež nebolo 2x vábne. Náš
entuziazmus to ale vôbec nepokazilo. Netušiac kde budeme spať a čo budeme
jesť sme sa dali do reči s prvým okoloidúcim cyklistom. Človek, ktorého
sme nikdy predtým nevideli, reagoval na otázku, ktorým smerom je železničná
stanica, pozvaním na pizzu. Tak sa štyria vandráci, otrhaní a špinaví,
ocitli na terase luxusnej Talianskej reštaurácie, kde sme stihli rozobrať asi
všetky témy sveta. Síce, pre nás bolo v tom čase luxusné všetko. To tak,
keď po týždni uvidíte vodovodný kohútik a mydlo.
Emanuel ,(tak sa predstavil) nám urobil prehliadku
centra, a neskôr nás zaviedol hore nad mesto do parku, kde spali pod
širákom s výhľadom na celé vysvietené mesto pod nami.
Skúste si predstaviť, idete ráno na mlieko
a čerstvé rožky a po ceste, vedľa na zemi sú rozvalení štyria
strapatí.. vlastne to ani nechcem nazvať. Nezvyk? Asi áno. Nám to bolo totálne
jedno, a okoloidúcim tiež. Tak to bolo dobre. Ráno ešte pribehol Emanuel,
aby nám doukazoval mesto. Vysvitlo že je neobyčajne inteligentný
a o meste vedel skoro totálne všetko. Vybavil nám aj miestenky do
spiatočného vlaku, a to zadarmo.
Prestupy nám už tak nevadili, ani cigáni ktorí sa
naládovali do vlaku s celou chladničkou. S troškou empírie v batôžku sa
každý z nás tešil na vaňu a v hlave mal prázdno. Kto sa bojí, je
jednou nohou v hnoji. A to sa teda potvrdilo.
Prekvapenie prišlo doma. Z vďačnosti sme chceli
Emanuelovi poslať aspoň ďakovný mail s fotkami a tak. Ukázalo sa však, že
mailová adresa, ktorú nám dal, je neplatná, a konto na sociálnej sieti
nemal. Taktiež internetový obchod, ktorým sa údajne živil, neexistoval. Náhoda?
(Emanuel s z hebrejského Immánúél, čo znamená - s
nami je Boh)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára