Sedím natlačený v sedemmiestnom
aute s lícom prilepeným na okne, zatiaľ čo veselý Litovec predo mnou
otvára s úsmevom od ucha k uchu fľašu jelzina, a s vervou
volá „nazdorovja“. Okrem toho si ešte stíha v minimálnom životnom priestore
dávať „selfie“ s Palim a Peťom. Po dokonalej nórskej diaľnici si šofér nášho
prvého stopnutého auta ide sťa Niki Lauda 140kou, a skoro 30 stupňov vonku nám dočasne
vyvracia fámy o studenej severskej klíme.
Z letiska Rygge nás do hlavného mesta vzalo tretie prechádzajúce auto, vďaka čomu sme rýchlo a radi uverili, že stopovať v trojici po Nórsku nebude úplne nemožné. Hneď v Osle nás pri prudko expresívnej budove opery vybavil informáciami v cene zlata mladý, povojnovo vyzerajúci Čech. V ktorých obchodoch sa dá najlacnejšie nakúpiť, že treba zberať fľaše a plechovky, ktoré si potom môžeme vymeniť za hotové, a čo jedol počas celého tripu. Trošku nás striaslo. To nám prvýkrát došlo, že potraviny sú tu fakt drahé. Vraj ryžu s kukuricou, zeloryžu, ryžu s ryžou..
Zatiaľ čo ja som sa rýchlo stotožnil
s funkciou hlavného zberača plechoviek, kolegovia už stopovali na
výpadovke smerom na Drammen. Skoro som odpadol, keď som sa otočil
a uvidel, ako sa dohadujú s fajnovo vyzerajúcim pánkom v ešte
fajnovejšom kabriolete. Očividne nečakal že tento tretí, plechovky zberajúci odpadlík
patrí k dvom slušným stopárom, ale už bolo neskoro. 15 kilový ruksak som
s radosťou hodil vzadu na jedného z nich, a rýchlo sa naládoval k šoférovi
dopredu.
,,Big waterfall on the
right side!“ volal cca. každých 15 minút nasledujúci deň náš sprievodca
a šofér v jednom, ktorý nás previezol skoro 300 km naprieč celým
vnútrozemím Nórska. Vodopády, skaly, jazerá a pevninské ľadovce sú na každom
kroku,- doslova. A keď sa zdalo, že už nič krajšie nemôže byť, stále sme
ostali s ústami otvorenými. Teda aspoň ja s Peťom,- Pali ostal verný
svojej rutine spať v každom dopravnom prostriedku, od lietadla cez auto až
po trajekt. A síce, ústa mal otvorené beztak.
Stavanger je jedno
z najúžasnejších miest, aké som videl. Podobne ako väčšina Nórskych „veľkých“
miest je aj toto situované pri mori, a celý reliéf je tomu
prispôsobený. Farebné domečky,
plachetnice, trhy, kopec vysmiatych ľudí a dve Slovenské trdlá pátrajúce
po darčekoch pre frajerky, zatiaľ čo ja som sediac na obrubníku nadával na
večne škriekajúce čajky. Tu som si prvý krát splnil svoj sen - televíznu
hangover rutinu, zobudiť sa ráno niekde vonku, netušiac kde. Počas tohto tripu sa mi to podarilo dvakrát, a prvýkrát práve tu. To
keď sme večer hľadali v centre mesta prijateľný flek pre stan, a ráno
sme zistili, že stanujeme na detskom ihrisku.
Potom, ako sme na
druhý deň vykonali fyzickú očistu (v mega studenom) severnom mori, prvýkrát si navarili (mega
fajné) špagety a vyspali sa na (mega krásnej) pláži, dostali sme sa kombináciou stopu a trajektu na Lysefjord.
Hneď sme sa vybrali hore na slávnu skalu Preikestolen, a postavili
stan asi kilometer pred cieľom nad jazierkami zarezanými do skalného podložia.
Vlastne, aj náš stan bol zarezaný do skalného podložia, a kolíky upevnené
len vďaka kopám všadeprítomného kamenia. Skaly v symbióze so stromami,
výhľady, vodopádiky a machy tak mäkké, že som mal chuť po nich behať celý
večer bosý a s radosťou pri tom ignorovať pohoršené pohľady fajnových
francúzskych turistov.
Tu sa na nás zrejme
nahnevalo počasie, pretože od Preikestolenu lialo skoro stále. Všetky prestávky
bez dažďa sme bleskovo využívali na varenie, stavanie a skladanie stanu, alebo na sušenie. Mať týždeň mokré všetko a všade, je síce skúsenosť, ale
raz je viac než dosť. Dážď nám skazil napríklad aj tripík na jeden z ďalších
skalných divov Nórska - Troltungu. Náš stan, mimochodom postavený na terase
akejsi chatky asi 4 hodiny chôdze od cieľa, musel celú noc odolávať vlnám
vody. Aj ráno. A my sme dnu zatiaľ raňajkovali chlieb s nutelou. Asi
50ty krát.
Za málo peňazí veľa
muziky nejako prestalo platiť. To som si hovoril, počas umývania zubov v podzemnej
garáži v krásnom, ale neskutočne upršanom meste Bergen. Už už sme sa poddávali
totálnej skepse, no v tom sme začuli z druhej strany prístavu: ,,keep
on rocking in the free world“... Parádnou náhodou vymáknutý koncert
slávneho-to gitaristu Neila Younga určite zlepšil náladu. A keď potom prestalo na 10 minút pršať, bleskovo sme postavili náš večne mokrý stan do parku neďaleko centra.
Druhý deň nepršalo
možno aj celé 2 hodiny, a tak sme stihli rýchlo prekutrať všetky tradičné
vikingské Bergenské uličky, aj rybie trhovisko so všelijakými morskými
potvorami. Čo sa jedla týka, z domu sme mali nabalené 3 druhy sáčkových polievok
a asi 15 balení chilli+česnek. Instantnej cestovinovej žbľundy od našej
milovanej maggi, z ktorého sa už stal na konci tripu pojem, pretože sme to
mali ako hlavný chod každý druhý deň. Milo Nevrlý v knihe Karpatské Hry
píše: „Na každou odreninu vlastní moč, na každou chorobu česnek“. Asi aj vďaka tomu ani jeden z nás
neochorel, aj keď nám vkuse lialo na hlavy. No a keď mi milý Pali potom,
ako sme po vytrvalom zápasení s poryvmi dažďovetra konečne postavili (na akomsi futbalovom ihrisku) stan oznámil,
že mi pri pokuse o varenie v predsieni stanu vylial liter a pol
vody aj so špagetami do posledného suchého elementu ktorý som mal - do topánok,
tak som už naozaj nevedel, či sa mám smiať alebo plakať. Ale špagety sa
vydarili. Vždy s inou najlacnejšou omáčkou boli stále o 50% lepšie
ako chilli.
Nakoľko hlásilo pre
západný cíp Nórska celý ďalší týždeň zlé počasie, rozhodli sme sa otočiť
o 180 stupňov, upustiť od pôvodného plánu a vydať sa smer Švédsko. Na
výpadovke v Bergene sa nám prvýkrát stalo, že sme nenašli dostatočne
širokú krajnicu na stopovanie, a tak, v zúfalej snahe opustiť dažďové
kráľovstvo stopovali, aj keď auto nám v podstate nemalo kde zastaviť.
O 5 minút sa k nám prirútilo policajné auto so zapnutými majákmi. Milý
policajt nás len slušne poprosil, aby sme odišli a cestovali radšej
vlakom. Potom si nás ale poriadne obzrel, a keď si všimol, že poniektorí
sušia vlastné ponožky na ruksaku, prehodnotil svoju vetu a povedal, aby sme
nasadli. Hodil nás asi 30 kilometrov naším smerom k raju každého stopára -
širokej krajnici. To som sa už naozaj cítil ako homelesák, ale šťastný! Nie
vždy sa povozíte v policajnom aute, nieto ešte v Nórsku.
Keďže Nóri majú
mimoriadne málo poľnohospodárskej pôdy, na každom kúsku vo vnútrozemí je niečo
posadené. Paradoxne sme mali väčší problém nájsť flek pre stan na vidieku, respektíve na lazoch, ako
v mestách. A tak, keď sme raz večer a v daždi zúfalo blúdili po
akomsi náhodnom odpočívadle, zavolal na nás rodnou slovenčinou akísi
kamionista. Že ak nemáme kde, môžeme ísť spať k nemu do návesu. To je
príbeh o tom, ako sme s Ľubošom, ktorý mal na druhý deň nákladku
v Osle, a o 3 dni svadbu v Trenčíne pili pivo, kecali o Ficovi
a pofajčievali cigarety. A spali v návese jeho kamiónu,
samozrejme. Fajný chlapík to bol, verím že tú svadbu stihol.
Komplikovaným
spôsobom, ktorý ešte sprevádzal rybolov, kšeftovanie s domácimi na istej
zeleninovej farme, „kradnutie“ čerešní a malín a totálne náhodne stretko
s príjemnou Slovenskou rodinkou na „konci sveta“, sme sa dostali späť do
Osla. Tu sme mali večer postavený stan na lukratívnom romantickom
fleku pri jazere, s výhľadom na krvavé slnko, ktoré zapadalo poza
futuristické nórske výškové budovy. Tak som nechal Paliho s Peťom, aby sa
sami v stane dôkladne rozlúčili, keďže
Pali odchádzal ráno domov. Mňa to tiahlo preskúmať nočné Oslo.
Nebolo mi však všetko jedno.
Občas si to treba s nadbytkom odvahy dvakrát premyslieť.
V centre mesta ma po chvíli obkľúčilo kvantum černochov, okrem toho som sa po polhodine absolútne stratil. Keď sa mi náhodou stretol pohľad s ktorýmkoľvek
z nich, hneď ma nútili kupovať „magic sweets“ alebo „something good to
smoke“. A tak som sa radšej zameral na podlahu a pospevoval si: aj keď sa stretneme, pozerám do zeme. Nehovoriac o mladých
černoškách ktoré ponúkali služby každého druhu, a ktorým som musel
donekonečna vysvetľovať, že „I dont have money“. S pomocou božou
som sa striasol všetkých prenasledovateľov a po dvoch hodinách blúdenia aj
našiel železničnú stanicu, odkiaľ som už vedel trafiť k stanu, ku ktorému
som prišiel s pocitom, že mám fakt rád svoj život.
A tak sme sa už
len dvaja vybrali stopovať smerom na Štokholm, odkiaľ nám malo o týždeň
letieť lietadlo. Veľmi rýchlo stopnuté auto nás zaviezlo do mestečka
Friddrichstadt, z čoho sme boli totálne nadšení, keďže sme sa zviezli vyše 100
km. Čo však naše vzrušenie totálne zrušilo bol fakt, že sa nachádzame asi 60
kilometrov od cesty, na ktorú sme sa potrebovali dostať. Po prehliadke inak
veľmi pekného historického mestečka sme vzali 4 ďalšie stopy na kratšiu
vzdialenosť, až kým sme na akomsi odpočívadle nepresvedčili istého Čecha -
kamionistu, aby nás v noci hodil do švédska.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára